Univerzálny prekladač

Preklad (translations)

Czech English French German Hungarian Italian Polish Russian Slovak Spanish

Návštevnosť

Návštevnosť:

ON LINE: 2
DNES: 96
TÝŽDEŇ: 1609
CELKOM: 76724

Fotogaléria

Náhodný výber z galérie

Náhodný výber z galérie

Pamätná kniha

Pamätná kniha

Letecké zábery obce Rochovce 2017

Letecké zábery obce Rochovce z 31.07.2017

Obsah

História

Stručné dejiny obce Rochovce a pohľad na život starých Rochovčanov.

„Z troch strán stisnutej kotline  popretŕhanej prameňmi, potôčikmi a močiarmi bujnelo rastlinstvo. Svoj mohutný vzrast obdivovalo vo vodnom zrkadle, v ňom bystré rybky na slniečku sa vyhrievali. Chrobáci, motýle a včielky zdolané únavou pristávali na pestrých kvietkoch. V pralesoch pod mohutnými stromami ukrývala sa zverina. K nej spev vtáctva, sťa slnečný papršlek ťažko prenikal. Do toho prostredia dostal sa zavalitý človek. V jeho mocnej ruke menili sa kamenné, bronzové a železné nástroje. V kotline vzniklo obydlie, majer a dedina. Mnoho vody zbehlo potokmi, mnohé udalosti odohrali sa, ktoré zapadli do hmly zabudnutia. Mnoho mozoľov a prírodných živlov zmenilo tvárnosť chotára, obce. Vývoj zmenil aj ľudí, aby patričné miesto zaujať mohli vo venci ľudstva.“

     Na úvod tohoto pohľadu do histórie dávno minulej a zväčša už i zabudnutej, som si dovolil použiť citát z Pamätnej knihy obce Rochovce, ktorú 1. júla 1933 začal písať miestny učiteľ Ján Miklôšik. Táto pamätná kniha je dielom, ktoré vzbudzuje vo mne obdiv k jej autorovi a stala sa počas môjho pátrania po našej histórii nesmierne cenným zdrojom poznania.                                                                                                                                                                                                                                    Naša obec leží vo výške 384 m.n.m. v objatí mohutných ihličnatých i zmiešaných lesov Slovenského rudohoria.  Je to typická horská dedinka, ktorej obyvatelia od prvého osídlenia až po súčasnosť hojne využívali dary okolitej prírody. Bol to jednak lov zveri, ktorá sa hojne vyskytovala v našich hlbokých lesoch, zber lesných plodov, pasenie dobytka a oviec na horských pastvinách a samozrejme ťažba nerastného bohatstva. Zo života starých Slovanov sa nám žiaľ nezachovali takmer žiadne materiálne pamiatky a spôsob ich života a zvyky nám preto ostanú navždy zahalené rúškom tajomstva a dohadov. Údolie, kde sa nachádza i naša obec bolo osídlené omnoho skôr, ako sa datuje vznik jednotlivých obcí. Prvé osídlenia boli pravdepodobne v hlbokých horách. Malo to praktický význam z hľadiska bezpečnosti, nakoľko len hlboké lesy poskytovali prirodzenú ochranu osídlencom pred nájazdmi divokých kmeňov.

     Na juhovýchod od Rochoviec, zo strany Ochtinej, sa nachádza historický vrch Hrádok  s vrcholom vo výške 812 m.n.m. Stálo tam kedysi staré slovanské drevené opevnenie – hradisko. / Pozn.- z toho odvodený názov./ O Hrádku nad Ochtinou na základe údajov Ladislava Bartolomeidesa, zaznačil Samo Tomášik v Pamätihodnostiach Gemersko-Malohontských nasledovné: „ Vrchol pohoria sú skaliská, z čiastky skrz prírodné živly dokola nakopené, z čiastky aj ľudskými rukami do ohrady poznášané, zpoza ktorých sa tuzemci bránili proti dorážajúcim na nich nepriateľom.“ V miestnom chotári ako pamiatka na tú dobu ostali názvy Malý hrádok / opevnenie/, Pod lipami / miesto pohanských obetí/, Stráň a Roveň / rov., mohyla/. Z druhej strany doliny sa nachádza strmá listnatá Dúbrava. Od Slavošoviec delí obec kopec Hrbok. Otvorené údolie je len smerom na Ochtinú. Hlavným vodným tokom pretekajúcim cez obec je potok Štítnik, do ktorého pritekajú menšie vodné toky prameniace v okolitých lesoch. Sú to hlavne potôčiky Rakovec, Oriešok a Hrádok.

     Názov obce je pravdepodobne odvodený od rodiny Roch, ktorá vlastnila v obci majer a iné rozsiahle majetky. O tom svedčia písomné pamiatky o majetkoch. Rodina sa časom odsťahovala do Ochtinej a získala majetky i v okolitých dedinách. Ich potomok Michal v  r. 1718 nadobudol šľachtický titul, ako je uvedené v šľachtickom súpise z  roku 1755. Podľa ľudového podania môže byť pôvod názvu obce odvodený od jej tvaru „roha“ . Je to ale menej pravdepodobné. Prvá písomná zmienka o obci sa zachovala z roku 1318, keď sa spomína pod názvom Rozemch.  Zachovali sa i tieto historické názvy obce: Rochfalussy, Rochfalvay, Rokfalussy, Rokkfalussy. V tejto súvislosti je zaujímavý nález v účtovnej knihe s názvom „Poznamenané Duchodky a Kelčiky Cyrkvy Ochtinské Roku 1828“. Podľa záznamu v tejto knihe jedným z prispievateľov bol i Rochfalusy Alexius. Že sa jednalo o významného a váženého človeka svedčí fakt, že pred menom mal titul „urodzený pán“. Takýto titul mal v celej obci okrem neho len Marton Alexius. Či ide len o náhodnú zhodu s jedným z  pôvodných názvov, alebo to bol potomok niekdajších majiteľov Rochoviec, to sa pravdepodobne nikdy nedozvieme. Tunajšie územie získali v druhej polovici 13. storočia Ákošovci.

     V roku 1346 sa ešte používali pomenovania Vyšné a Nižné, čo dáva tušiť, že to boli pôvodne dve obce. O dve storočia neskôr /v roku 155O/ sa uvádza už len jedna spojená obec. Aj Rochovce boli na začiatku pre rozvoj baníctva kolonizované Nemcami. Po tureckom plienení v 16. storočí miestne obyvateľstvo splynulo s valašskými prisťahovalcami. Jej majiteľmi boli pôvodne okolo roku 1427  Csetnekiovci, neskôr Szatmáriovci  a poslednými vlastníkmi  bola grófska rodina Andrássyovcov, ktorým pri pozemkovej reforme bol odňatý „Prídel“. V katastri obce sa nachádzali bane na železo a zlato. Taktiež tu boli štyri železné hámre a to v „Hámrikoch“, pri kostole, na Lvasikoch a Stupoch. Trosku zo železných hámrov odvážali do Vidovej, kde zistili, že obsahuje značné percento zlata. V  Dúbrave sa nachádzal lom, z ktorého kameň - mramor sa odvážal do Hôrky pri Plešivci, kde bol použitý pri  výrobe papiera. Tvár obce niekedy vyzerala úplne ináč, ale niektoré fakty vieme len približne. Potok Štítnik niekedy tiekol pravdepodobne Vyšnými lúkami  /ten bol regulovaný v  r. 1931/. Dedinou tiekol na západ od kostola na mieste hradskej až na nižný koniec dediny, kde sa krútil do terajšieho koryta. Na rázcestí hlavnej cesty a cesty zastávku železnice stála obecná sypáreň. Jej význam pre život našej i iných okolitých obcí spomenieme pri opise niekdajšieho života v obci.  Tam, kde odbočuje cesta do Rakovca, na opačnej strane zvanej Glendzák, bola drevená zvonica. Táto slúžila svojmu účelu počas doby, keď kostol nemal svoju vežu /bola postavená až v roku l856/. V tejto súvislosti je zaujímavým faktom zakončenie kostolnej veže. Je označená polmesiacom a hviezdou, čo je bezpochyby turecký znak (dodnes používaný na tureckej vlajke). Nebolo by na tom nič čudné, keďže i Rochovce patrili pod tzv. Fiľakovský sendžak v časoch  tureckého panstva na Slovensku. To sa definitívne skončilo koncom roku 1687 porážkou Turkov neďaleko Moháča. Nasledoval podpis Karlovackého mieru v roku 1699, čím sa územie Uhorska oslobodilo spod tureckej nadvlády. Kto a prečo o 169 rokov neskôr použil tieto symboly na veži ostane pre nás nezodpovedanou otázkou.

     Obec mala veľmi zlé spojenie s okolitým svetom a na starej mape z roku 179O nebola vôbec vyznačená cesta spájajúca Štítnik a Rochovce. Cesta viedla z  Plešivca cez Štítnik, Roštár, Brdárku a Vyšnú Slanú do Dobšinej. Na ňu nadväzovala cesta Ratková, Jelšava  cez Hrádok do Ochtinej v Roštári. Významným krokom, ktorý znamenal podstatné zlepšenie v oblasti spojenia s okolitým svetom, bolo vybudovanie železnice. Stalo sa tak v roku 1894. Je smutné, že teraz, viac ako po sto rokoch jej existencie, došlo k zrušeniu osobnej dopravy na trase Plešivec – Slavošovce.

     Počas celého trvania osídlenia našej doliny boli ľudia okrem svojho ťažkého života vyplývajúceho z náročného zabezpečenia svojej obživy skúšaní i nájazdmi rôznych cudzích kmeňov a národov. Tatársky vpád a porážka uhorského vojska r. 1241 pri rieke Slaná spôsobili značné spustošenie Gemera. Na ľudoprázdne územie povolal kráľ a šľachta nemeckých a talianskych kolonistov. Pod ich vplyvom prišlo    k rozvoju baníctva, remesiel a obchodu. Niektoré osady sa transformovali na mestá, ktoré od kráľa získali  rôzne výsady. Najväčší rozvoj a význam v stredoveku v našom okolí dosiahli mestá Plešivec, Rožňava a Štítnik. Sľubný hospodársky rozvoj bol prerušený na dve storočia, počas ktorých sa územie Gemera zmietalo vo víre tureckých vojen a stavovských povstaní. Po bitke pri  Moháči sa Gemer dostal do bezprostredného susedstva tureckej ríše. V roku 1542 sa župa dobrovoľne podriadila tureckému panstvu. Turci obsadili Fiľakovský hrad a na území južného Gemera zriadili Fiľakovský sendžak. Svoje panstvo rozšírili po Muráň a Štítnik. Vyberali dane a podnikali pustošiace nájazdy na dediny a mestá. Obyvateľstvo muselo vydržiavať aj cisárske vojská, ktoré bojovali proti Turkom. Pustošenie a drancovanie viedlo k ožobračovaniu ľudí a vyľudneniu obcí. V roku 1561 po tureckom vpáde patrila i naša obec medzi tie, ktoré boli takmer zničené. Obyvateľstvo bolo vyvražďované, majetok zničený alebo ukradnutý. Najviac trpela mládež, ktorá bola odvlečená do zajatia na územie Turecka. Z malých chlapcov boli v tureckých výcvikových táboroch vychovávaní tzv. janičiari, ktorí sa vyznačovali v boji mimoriadnou  krutosťou a bezohľadnosťou. Bartholomeides v spise Memorabilia provinciae Csetnek na strane 74 píše takto: „Roku Páně 1561 v sobotu pred nedeli Jubilate srabovana gest Hornj dolina Čitnicka, Slabosska, Rochovce, Gecelovce a Rostar a do weznj odwedeno gest lidu 307.“   

     Určite najvýznamnejším priemyselným objektom v Rochovciach v časoch minulých bola papiereň, ktorej torzo stojí ako nemý  svedok niekdajšieho rušného života dodnes. Akoby hovorilo, že tu tvrdé ruky ťažko zarábali na skromný kúsok chleba, pričom panstvo širokého okolia hýrilo v prepychu. Vznik papierne sa datuje do roku 1760, keď majiteľom a zakladateľom bol Ján Martíny. Zaberala plochu 1500 m2. Stáli tu tri továrenské budovy a taktiež príbytky pre robotníkov. Papiereň mala v 19. storočí  3 vodné kolesá, holander a 1 načieraciu kaď. Pohonná sila v jednej budove bola 100 a v druhej 80 HP /konských síl/. Pracovali tu dvadsiati robotníci. Ročnú produkciu asi 60 vagónov  preberala na ďalšie spracovanie Slavošovská papiereň. Po Jánovi Martínyovi v roku 1774 prebral papiereň Samuel Martíny. Predposledný z  Martínyovských majiteľov sa volá Ondrej /r. l800/. Bol to známy papierenský majster a odborník. Ten pracoval v papierni až do polovice 19. storočia. Po ňom prebral výrobu jeho syn Ľudovít. Ten zaviedol výrobu drevoviny a bielenej lepenky, takže okolo roku 1862 ručná výroba papiera v Rochovciach zanikla. Okrem iného papiera sa v papierni vyrábal i kancelársky a konceptný papier. Tento sa vozil do Košíc, Pešti  a Debrecína. Kancelársky papier rozmerov 40x51 cm sa predával po 4 zlatky za rys, konceptný papier toho istého formátu za 3 zlatky a písací papier za 2 zlatky a 5 krajciarov. Jednotliví papierenskí majstri a taktiež papierne označovali svoj papier tzv. priesvitkami. Samuel Martíny používal priesvitky SM, ktoré boli pomerne jednoduché  a spojené s nápisom Rochfalvae, ktorý sa tiahne skoro po celej šírke hárku. Často používa motív poštovej trúbky v rámčeku alebo bez neho, ale vždy s korunkou a iniciálkami SM. Jeho syn Ondrej používal veľký uhorský znyk na ľavej polovici hárku a iniciálky AM na pravej polovici. Niektoré druhy papiera označuje Ondrej Martíny číslom 3 na ľavej polovici hárku alebo označením akosti slovom MITL. Z roku 1838 poznáme priesvitku, ktorá má na pravej polovici mušľu a na ľavej iniciálky AM.

     Na svoju dobu boli papierenské mlyny moderne zariadené, čo  predstavovalo značnú investíciu. Túto Martínyovci zvládli len za pomoci viacerých veriteľov. Súhra nepriaznivých suchých rokov a silnej konkurencie v oblasti výroby papiera a z toho vyplývajúca neschopnosť splácať dlžoby bola dôvodom na prechod papierne do vlastníctva Janovitzových. Táto rodina mala židovský pôvod a na miestnom židovskom cintoríne sú zachované ešte náhrobné kamene niektorých členov rodiny. Za ich vlastníctva výroba postupne upadala. Bol postavený prvý brús na drevinu a výroba pokračovala už len produkciou dreviny a bielenej celulózy. Posledná zmienka o papierni, už ako brusiarni dreva vo vlastníctve Júlia Janovitza je z  roku 1913. Nad papierňou ostala vodná nádrž,  kde sa chodila miestna mládež kúpať. Časom však zanikla i tá. Je na škodu, že na obdobie 153- ročnej histórie tejto továrne sa zachovalo tak málo pamiatok a písomného materiálu. Pod papierňou smerom na Ochtinú sú ešte badateľné stopy po píle a vápenke.

     Veľmi cenným zdrojom informácií bola „Kostolná kniha cirkvi Ochtinskej“, z ktorej sa síce len heslovite dozvedáme mnohé udalosti, ale napriek tomu prináša veľa svetla pri objasňovaní dávnej histórie našej obce. Je to dané tým, že okolité obce patrili pod cirkevnú správu Ochtinej ako dcérske cirkvi. Až do roku 1612 to boli obce Rochovce, Slavošovce a Čierna Lehota. Obyvatelia  týchto dedín  mali aj svoje cintoríny v Ochtinej a tu pochovávali svojich mŕtvych. Z nich potom boli urobené záhrady školská a farská. Roku 1612 sa ale odtrhla Slavošovská cirkev a  nechcela dovoliť prevážať nebožtíkov z Lehoty cez svoj chotár. Tak sa Lehota pripojila k  Slavošovciam, ale roku 1875 sa stala tiež samostatnou. Dňa 18. apríla 1662 bolo určené Rochovciam platiť jednu tretinu  platu, ktorý prináležal miestnemu kazateľovi. Rochovčanom bolo neskôr vyčítané, že túto čiastku neodvádzajú, ale zadržiavajú u seba. Netajili to, ale dokázali, že to urobili preto, aby si mohli zakúpiť nový zvon. Nakoniec tento v roku 1668 skutočne kúpili a vyzdvihli na drevenú zvonicu, ktorú sme už spomínali. V týchto časoch v Rochovciach ako i v širokom okolí si vyžiadal mnoho ľudských životov mor. V roku l679 mu v Rochovciach a Ochtinej padlo za obeť 128 ľudských životov. Veľmi zaujímavou udalosťou  z  tej doby  bola bitka medzi tzv. kurucmi /križiakmi/  a nemeckými vojakmi  /labancami/. Podľa toho je dodnes pomenovaná časť Rochoviec – Labance. Križiaci túto bitku vyhrali. Zmienka o tejto udalosti je zaznamenaná v  už spomínanej  ochtinskej Kostolnej knihe. Niektoré ďalšie udalosti, nakoľko o nich nemáme viac informácií,  spomenieme aspoň veľmi stručne.

     Roku l695 bolo v Rochovciach a okolitých dedinách zemetrasenie. Pramene neuvádzajú akej bolo intenzity a preto nevieme ani to, či boli nejaké obete na životoch a aké boli materiálne škody.

     Roku l710  si mnoho životov opäť vyžiadal mor. V Ochtinej a v Rochovciach ich bolo spolu 5O5.

     Toto obdobie bolo veľmi náročné i pre evanjelickú cirkev. Keď na rakúsky cisársky trón zasadol cisár Leopold I. /nar. 164O - zom.17O5/, odchovanec jezuitov, nastali pre evanjelikov na celom Slovensku   kruté časy. Leopold využil neúspešné Wesselényiovské povstanie na ukrutné prenasledovanie evanjelikov. Evanjelickí kňazi boli násilím vyháňaní z fár, súdení, posielaní do vyhnanstva a na galeje. Záznam o týchto udalostiach citujem doslovne z  Kostolnej knihy: „ Od roku 177O až do roku 1779 byli časove na jiné pro filialne Cyrkve nebezpečni. Nebo ne jen kazatelúm do nich choditi bráneno, ale i od Matek svých naskrze odtrhnauté, a Plebanym Katolickymi osadené byli. Ze všech v Stolici Gemerské nebyli krome dve totiž Rochovce, do Ochtinej a Černá Lehota do Slavošovec prináležijícy, které pod právem Fiskuše zvyklým nebyli. Práve v ten čas, když již jen Exekutia na nich podle vyneseného saudu vykonati se mela, došel na trun královský Jozef II a našemu prenasledovaní tomto učinil konec, skrze Tolleranciu.“

     O tom, že smrť si nevyberá ani miesto, ani čas, svedčí ďalší doslovný výpis: „Roku 1782  Kazatel Ochtinsky  při vykonávaní služeb  božích v  Rochovcych na den božiho Tela šlakem porazen zemrel.“ Tento farár sa volal Andreas Bubenka a ako kazateľ tu pôsobil sedemnásť rokov.

     Okolité obce mali už zo skorších čias postavené svoje chrámy na vykonávanie bohoslužieb. Rochovská cirkev, v porovnaní s okolitými, bola pomerne chudobná. Napriek tomu sa rozhodli ľudia postaviť svoj vlastný chrám. Doteraz nemali vhodné miesto na vykonávanie bohoslužieb a tak sa tieto uskutočňovali vždy v niektorom z  miestnych domov. V rokoch 175O – 176O okrem školského príbytku bol tiež postavený na starom cintoríne takzvaný Házik /domček/, na spôsob modlitebného domu, v ktorom sa miestny obyvatelia schádzali k modlitbám. Jeho pozostatok sa dodnes nachádza na miestnom cintoríne a bezpochyby patrí k najstarším stavebným pamiatkam na území Rochoviec. Tak to trvalo až do roku 1784. V tom roku, po neľahkom boji o povolenie k stavbe, boli na deň Božieho tela /t.j. 3O. mája/ položené základy kostola. Uvádzam doslovný záznam tejto udalosti: „V tom roku začali pracovati o svobodu k vybudování chrámu z kamene, která ješte v  tento čas pracne a obtížne mohla dosažena byti. Ta pečeti Stoličnou potvrzena, nalézá se v dedinské ládičce.“ Bola to významná udalosť, na ktorej sa zúčastnila väčšina obyvateľov. Stalo sa to za prítomnosti kňaza Ladislava Bartolomeidesa, rektora Mateja Jacka, preceptora Jakuba Zirka, richtára Ondreja Zachara, vicerichtára Ondreja Feledzského a kostolníka Gyura Paličku. Chrám bol dohotovený v nasledujúcom roku /1785/ a posvätený na sedemnástu nedeľu po Svätej trojici, ktorá vtedy pripadla na 11. septembra. Stalo sa to taktiež za prítomnosti rovnakého kňaza i rektora, za preceptora Samuela Fekete, richtára Michala Polomského, vicerichtára Gyura Liptáka a kostolníka Mateja Paličku. Vážnou udalosťou zachytenou kronikárom bol ťažký úraz kostolníka Gyura Paličku. Ten pri stavbe chrámu spadol  z  lešenia a na deviaty deň  ťažkým zraneniam podľahol.

     Vzhľadom na finančnú náročnosť celej stavby, bolo vnútorné zariadenie  dokončované a obstarávané len postupne. Oltár a v  ňom „kancel“ boli ešte nezafarbené. Zhotovil ho Matej Laboš, štítnický mešťan. Za prácu zobral 16O zlatých. Organ bol zakúpený z Rejdovej  a  v  roku 1787 inštalovaný v kostole. V roku 1789 dokončil prácu Johanes Slopačka z Jelšavy a za prácu a náklady s ňou spojené vzal 23O zlatých. V tom istom roku bola zakúpená i  krstiteľnica. Na tieto práce prispela i Ochtinská matkocirkev  sumou 2OO zlatých. 

     Nový cintorín obohnaný múrom bol vedľa starého postavený v roku 1788. Tento sa využíva dodnes. Roku 1791 za richtárčenia  Andreasa Feledského bol zakúpený Kalich.

     Kostol dostal vežu až v roku 1856. Pri jej stavbe pomáhali prácou i peniazmi i susedné obce. Do tých čias boli zvony umiestnené už na spomínanej drevenej zvonici, ktorá bola v roku 1783 opatrená hodinami. Tie boli pravdepodobne použité neskôr na kostolnej veži.

     Rozsiahlou opravou so súčasnou výmenou organu prešiel kostol v roku 1923. Celkové náklady sa vyšplhali na 100 000 Kč. Toto sa udialo za farára Pavla Honétzyho, učiteľa Petra Lukáča a kurátora Ondreja Švického, ktorý bol pravdepodobne teoretickým i praktickým organizátorom renovácie. Tieto peniaze sa len veľmi ťažko dávali dohromady. Predstavitelia cirkvi sa preto obrátili i na krajanov,  ktorí odišli za prácou do Ameriky. Boli im odoslané tzv. Zbieracie knižky. Z jednej takejto z roku 1921 s presným názvom „Sbírací knižočka pro dcéro-cirkev Rochovskou evanj. angšp. vyzn. na Slovensku v župe Gemerskej“ si dovolím odcitovať pár viet.  … „Vnítrnosť chrámu Božího  máme obnoviti docela. Ne toliko lavice nám zrandaveli a pohnili pod zubom dlouhého času, než i vlhký spodok musíme betónom zatiahnúť a novými doskami vydilovať, pritom steny vybieliť a na místo zahubených zodraných varhanú nové varhany postaviť. Co naši otcové na zpúsob vzácného dedictví nám zachovali, co je jejich výbornú památkú, nám jejich  potomkúm tak pěkne zvestuje a živou činí: chrám boží – za milou povinnosť si považujeme do príslušného porádku privésti, ač práve to všechno do sedmdesát tisíc korún nás bude koštovat. Obnos tento jest pro nás veliký a ponevádž hotové peníze nemáme, trcha velikého dluhu bude nás tlačiti. Ačpráve z 360 toliko duší záleží dcéro – cirkev naše, však za to nezoufáme, nebo presvedčení sme v tom, že milujícím pána Boha naposledy všeckej věci napomáhajú k dobrému. Nezoufáme, nebo máme nádej, že dobrotivý Búh i k naše ubohé církvi vzbudí milosrdenství v srdcích lidských, že se nalezají bratrí, kterí nás podporovati, kterí nám pomáhati budou. V této bratrské nádeji pricházíme k Vám, velactený bratri naši, kterí v Americe bydlíte, kdež hojnejší úžitek prináší usilovná pracovitost, než u nás. Pricházíme s tou prosbou, aby ste povážiti ráčili náš nynejší težký stav, a nás svými milými dary podporili“…

     Nebolo to ale ani všade v Amerike také ľahké, ako si mysleli tunajší ľudia. Nie vždy sa knižky dostali na adresu, kde bolo možné zozbierať nejaké peniaze. O tom svedčí list Mateja Feleského bývajúceho toho času v meste Export v Pensilvánii, ktorý adresoval Andrejovi Gemeriovi  do Coal Bridge Ohio. Citujem: „ Primite naš srdečni pozdrav pratelu Andrej Gemeri. Pišem vam skrze kniški žetunaši krajane nito chibajasam tak tubi škoda ju šikovat bo tu druha narodnost binedala ništ bo slabo robi 2 dni dotížna tanezarobímo ani kelo ša zjamo. Tim časom ani ja nemožem dat niš ale jasito urovnam druhym časom. Tak zrobte ak zadobre uznate. Značim se zuctu natam našich krajanov a tak sbohom.“

     Na rukopise je badateľné, že ruky človeka, ktorý písal tieto riadky boli omnoho častejšie zvyknuté ťažko pracovať, ako držať v ruke pero. Napriek tomu si zaslúžia našu úctu, keďže ich osud krajanov v ďalekej domovine nenechal ľahostajnými. 

     Rochovská škola, ktorá dnes slúži ako  Dom smútku, bola budovaná v roku 1793. V nej nadobudli základné vzdelanie celé generácie miestneho obyvateľstva a ako učitelia tam pôsobili mnohí vzácni ľudia i keď mnohokrát s minimálnym vzdelaním. Učitelia boli totiž niekedy vyberaní z  radov remeselníkov. Postupom času sa na vzdelanie kládli väčšie požiadavky. Plnú kvalifikáciu na výkon učiteľského povolania mal až autor už spomínanej Pamätnej knihy obce Rochovce Ján Miklôšik, ktorý sa stal najprv zastupujúcim a potom riadnym učiteľom v miestnej škole. Toto miesto zaujal po smrti svojho predchodcu Petra Lukáča, na ktorého pôsobenie sa pozrieme z troška širšieho pohľadu. Je to dôležité z dôvodu zmeny vyučovacieho jazyka maďarského na slovenčinu.

     Školský dorast bol vychovávaný do roku 1934 v ev. a. v. ľudovej škole. V nej sa hlavný dôraz kládol na náboženskú výučbu. Po tomto roku je to už Obecná ľudová škola, kde sa dôraz kládol už na predmety dôležitejšie pre praktický život. V roku 1918 so vznikom Československej republiky sa znova začal používať pôvodný názov obce Rochovce a vytlačil pomaďarčené predchádzajúce pomenovania. Do škôl sa vracala naša rodná slovenčina i keď to nebolo vždy ľahké.  Zástancom slovenčiny, ktorý žiadal jej okamžité zavedenie do školy bol Ondrej Gemeri /od Petríka/. Farár Pavol Honétzy, cirkevný dozorca Kirínyi /bývalý maďarský poslanec zo Štítnika / a učiteľ Peter Lukáč trvali na svojom a žiadali zachovať doterajší stav. Vtedy im Ondrej Gemeri prečítal článok z niektorých slovenských novín, ako niekde zle obišlo predstavenstvo pri podobnom odpore. Upozornil predstavených, že ak sa nepodrobia vôli ľudu, pochodia podobne.

     Keďže miestny učiteľ Lukáč nadobudol vzdelanie v maďarských školách a naďalej ostal pôsobiť v škole, bol povinný podrobiť sa nostrifikačnej skúške. Tá sa konala v Banskej Bystrici. Statný starec vo veku 70 rokov upútal pozornosť skúšajúcich profesorov už i svojím zjavom. Mal dlhé šedivé vlasy. Tí dozvediac sa od neho, že je z Gemera, opýtali  sa ho na našich významných rodákov. Vysvitlo, že začal účinkovať v Šafárikovom rodisku, so Samom Tomášikom občas vykonával cirkevné obrady a od Pavla Dobšinského si kupoval písané poviedky. Po prednesení niektorých epizód z ich života skúška dopadla dobre. Po skončení prvej svetovej vojny bolo jeho pôsobenie v našej obci ohrozené i z iného dôvodu. Pre nespravodlivé rozdeľovanie potravín v čase vojny a pre nátlak upisovania vojenskej pôžičky ho takmer rozvášnení ľudia z dediny vyhnali. To sa stalo notárovi zo Slavošoviec, Róbertovi Maliňákovi, ktorého ľudia ozbrojení palicami a sekerami vyhnali až k Ochtinej. Z peňazí získaných z vojenských pôžičiek dostávali odmenu vo výške 5%.  Petra Lukáča pred podobným osudom zachránil až príchod rozvážnejších občanov a tak dav od svojho úmyslu upustil a spred školy sa vrátil. 

Aby sme sa mohli vrátiť do školských lavíc približne o dve storočia dozadu, použijem autentické rozprávanie Ondreja Mráza zachyteného v Pamätnej knihe Rochoviec tak, ako je zaznamenané v našom nárečí:   

    „Zašätok školskiaho roku búl v októbru. Pri zápisu se dávalo za ditetom: peneze, kohút, drevo a koláše. V škole smo sedeli poza stval na lavicoch. V kúte stála tábla. Pán ušitel mal stval a stolok. Bula aj edná mapa, ale tú ukäzali chybaj na igzámente. Kot bula zima kúrilo se do peci. Najhlavnejšä kniha Tranoscius a Zákon /nový/. Malia deti písali griflíkom na táblišku, staršia zmo maly ceruzku, pero /pozdejši pénu/. Atrament zmo si v skleniškoch nosili z domu. Najväc zmo se ušily náboženstvo. Zadatú lekciu každý se musel doma naušit. Kot dachto nevedel, alebo daša planiaho urobil, bul potrestaný. Tresty buli takia: potähli mu uši /vlasy/, dostal zaucho, na ruku, alebo palce zo signumom, palicou na dereš, zatvorený bul do chliavca, dostal slamenicu na hlavu. Ušili nás náboženstvo, šítat, písat, rachovat.. Najväc chodilo se do školy v zime, kot se nepásli statky, alebo neoralo se. Pán ušitel, rechtor mal gazdovstvo. Choval kone, voly, kravy, ovce, svine a drobizg. Chlapci aby zmo nemuseli v  škole sedet išli zmo račej drevo pílit, sešku rezat. Najlepši se tiskali najhlúpejší. Diavšetá párali perä a pomáhali v kuchyny. Šicä chodili zmo sadit grúle, rozkydávat hnoj, cúdit. Kot pán rechtor zastrelili medveda, dali nám napražit meso a pohostili nás. Na Krašún, Velkú noc, Rusadlia dostali zmo venijam. Do školi prestalo se chodit v máju. Na konec bul igzament v kostele. Vtedy prišol aj pán dékan. Po igzámente búl majáles. Do tancu bulo treba nás bars tiskat a to najme chlapcov. Tak to bulo, kot  som jä chodil do školy“, ukončil svoje rozprávanie Ondrej Mráz.

     O tom, akú vážnosť v obci mal učiteľ svedčí i príhoda, ktorú na začiatku svojho pôsobenia v obci zažil učiteľ Ján Miklôšik. Pri hľadaní povozníka našiel v dotyčnom dvore starca vekom blízko stovke. Pri rozhovore tento neskôr zbadal, že hovorí s učiteľom. Vtedy si sňal klobúk a dal ho pod pazuchu, ako to bývalo kedysi zvykom. Búchajúc si päsťou na čelo, celý nešťastný sa ospravedlňoval, že preto si nesňal klobúk, lebo hneď nespoznal s kým hovorí. Tá udalosť odzrkadľovala časy, keď každá veta ľudu pri rozhovore s pánmi sa začínala „Prosím ponížene…“. Ten starec sa dobre pamätal na robotu a svojím hlasom napodobnil hajdúchove „Najtro na panskia“, ktoré panský posol po zaklopaní na okno poddaného zakričal.  

Ročný plat učiteľa sa dal zhrnúť do nasledujúcich bodov:

  1. V hotovosti 100 Kč                       

  2. Zosýpka: žita 50 štvrtiek, ovsa 40 štvrtiek, pšenice 2 štvrtky

  3. Na deň Blažeja, Gregora a Martina každý žiak dá 20 halierov, ktoré vyzbiera kostolník

  4. Bude pridelená oráčina a lúka, ktoré mimo konopných a okopávajúcich sa rastlín je cirkev povinná obrábať.    

      Vymlátiť oziminu a jarinu už, ale cirkev nie je povinná.

  5. Drevo 6 vozov, tzn. 12 metrov, ktoré, ale cirkev nieje povinná porúbať.

  6. Od každého pohrebu 2 Kč

  7. Ofery v celosti 3 a síce na prvú slávnosť vianočnú, veľkonočnú a rusadeľnú.

  8. Z ofier, ktoré sa na druhú slávnosť vianočnú, veľkonočnú, rusadelnú, na slávnosť pamiatky zjavenia 

     Krista Pána a na slávnosť pamiatky posvätenia chrámu mu bude poskytnutá tretia čiastka ako i       

     z pohrebnej ofery. Zo spovednej ofery šiesta čiastka.

  9. Slamy: ovsenej 25 viazaniek, žitnej od každého žiaka po jednom snope.

10. Pri Vykonávaní služieb Božích za prítomnosti kazateľa 50 Kč na jeden rok

 

   Za tento plat musí učiteľ dodržiavať tieto povinnosti:

1.  Vyučovať školopovinné  deti podľa nariadenia cirkevnej vrchnosti a podľa úpravy krajinských zákonov.

2.  Učebnú miestnosť má dať ohrievať z obnosu, ktorý sa zo štátnej podpory na tento cieľ dáva.

3.  Služby Božie má odbavovať podľa cirkevného nariadenia a podľa úpravy kazateľa slova Božieho.

4. Kde v nedeľu, vo sviatok a posledný večer roku sám vykonáva služby Božie, očakáva cirkev, aby  

    s porozumením kazateľa slova Božieho čítal aj poštillu.

 

Podľa dostupných prameňov uvádzam zoznam učiteľov pôsobiacich v Rochovciach. Niektorí z nich boli zároveň i kazateľmi.

  1. Thomas Baculinyi, ináč Palička, bol bezpochyby rodom z Rochoviec. Ovládal knihárske remeslo. Zomrel roku 1757 vo veku 65 rokov.
  2. Nicolaus Czepecz – ovládal dobre češtinu, písanie a bol vyučený čižmár. Slúžil do roku 1768, keď zomrel vo veku 60 rokov.
  3. Carolius Kaunicz – bol vyučeným krajčírom.
  4. Jakobus Zirko – prišiel zo slavošovskej školy.
  5. Samuel Fekete – rodák z Rožňavy, prišiel do Rochoviec zo štítnickej školy.
  6. Daniel Bartolomeides – mladší brat ochtinského kazateľa, historika a dejepisca Ladislava Bartolomeidesa. Po krátkom pôsobení sa znova vrátil na štúdiá v roku 1788.
  7. Georgius Miškoczy, prišiel z Gočaltova a z Rochoviec odišiel v roku 1806.
  8. Andreas Karesz – vyučoval až do roku 1838.
  9. Daniel Szutyák – zomrel 24. decembra 1844 na suchoty.
  10. Samuel Hallgas – prišiel na začiatku roku 1845 z Lúčky a bol vášnivým zberateľom rastlín a starých peňazí.
  11. Ondrej Bachat – prišiel roku 1869 z  Krokavy, odišiel do Vlachova v roku 1872.
  12. Peter Lukáč – prišiel z Kobeliarova v roku 1873 a zomrel v decembri 1924.
  13. Ján Miklóšik – rodom z Betliara, prišiel 1. apríla 1925, ako náhradný učiteľ a od 1. júla vymenovaný za riadneho učiteľa.
  14. Margita Janecová – jej manžel bol bývalý nadporučík, letec vo výslužbe.
  15. Ladislav Horvát
  16. Vladimír Štelc – v roku 1951/1952 odchádza učiť na banícke učilište v Rožňave.
  17. Karol Kostolník – dochádza denne učiť zo Štítnika
  18. Jozef Bocan

     Toto všetko sme sa mohli dozvedieť vďaka zachovaným dobovým prameňom i ústnemu podaniu. Priblížilo nám to aspoň sčasti atmosféru niekdajšieho školstva a spôsobu výučby.

     Teraz sa pokúsme preniesť v čase niekoľko storočí späť, aby sme si priblížili čo možno najvernejšie spôsob života, zvyky, pomery v dedine za čias, keď tvrdé ruky našich predkov po večeroch unavené odpočívali po celodennej drine pri svetle blikajúceho ohňa. Ich skromnosť, pracovitosť, húževnatosť a vynaliezavosť im dovolila prežiť i veľmi ťažké obdobia, o ktorých my už vieme len z historických prameňov.

     Majitelia rožného statku už oddávna mali svoju tzv. cechu. Učiteľ Miklôšik mal možnosť vidieť účtovnú knihu, v ktorej boli záznamy od roku 1760. „Cecha“ bol svojpomocný spolok. Keď zahynul statok, alebo bola vykonaná nútená zabíjačka, členovia cechy rozobrali mäso v takom pomere, ako držali statok. Mäso sa rozvážilo v bežnej cene a poškodený dostal hodnotu statku podľa váhy mäsa, po zrážke 10% z obnosu, ktoré pripadli v prospech cechy. Cecha bol teda poistný spolok vzniknutý z nutnosti, lebo uhynutie statku znamenalo takú stratu, ktorá sa dala ťažko nahradiť. Náhrada sa dávala aj keď sa mäso nedalo použiť. Preto cecha zrážala tých 10%, aby mala kapitál. Záverečné účty sa robili vždy na Krivú stredu. Udržiaval sa zvyk, že pri „kompute“ /vyúčtovaní/, sa nesnímal klobúk z hlavy. Kto sa pomýlil, platil liter pálenky. „Cecha“ mala pekný kapitál a patrila k najusporiadanejším spoločenstvám v obci. Po kompute bývala piatika, kde každý sa mohol napiť do sýtosti. Toľko z činnosti cechy združujúcej majiteľov rožného statku.

     Podobnú cechu mali i chovatelia oviec a pestovatelia obilia. Posledne menovaný na účel svojej činnosti využívali tzv. obecnú sypáreň. Táto stála pri obecnom dome. Do nej sa ukladalo obilie z úrodnejších rokov. Požičiavalo sa z nej tým spôsobom, že dlžník musel vždy vrátiť o niečo viac. Získali sa tým značné zásoby,  takže v núdzi si tu často pomohli i ľudia zo širokého okruhu okolitých  obcí. Z toho je vidieť, že ľudia v minulosti sa radšej spoliehali na pomoc z vlastných radov, ako na pomoc cudzích. Je možné povedať, že ľudia v obci boli omnoho súdržnejší, ako ľudia okolitých obcí.

     Pôvodné domy v obci boli drevené a samozrejme prešli vývojom, ktorý prinášala doba. Drevené domy nahradili domy stavané z kameňa a takzvaných válkov alebo valcov. Neskôr sa drevená konštrukcia zachovala len u stodôl. I tam sa však už rohy stavali z kameňa, alebo válkov. Tieto sa vyrábajú miešaním hliny zo sekanou slamou. Hlina sa dáva do doskovej formy a  tak vyhotovené valce sa sušia na slnku. Války si ľudia vyrábajú poväčšine sami za pomoci príbuzných. Zaoberali sa tým ešte chudobní ľudia a Cigáni. Za 1000 válkov sa platilo 80 korún.

     Strechy domov boli pokrývané tzv. slamenými kečkami. Aby hrebeň strechy bol nepremokavý, dáva sa naň mrvená slama. Všetko sa to pripevňuje krížnymi drevami, ktoré sa volajú pavúzinky. Kečky sa viazali zo žitnej slamy, cepami vymlátenej a starostlivo vybranej. Koncom 19. storočia sa objavili šindľové strechy. Tými boli pokryté ale len obytné domy. Za nimi prišli strechy pokryté škridlou a asi okolo roku 1902 až 1912 to bol azbest. Od roku 1920 do roku 1933 skoro neostalo domu, ktorý by nebol obnovený, pokrytý škridlovou  alebo azbestovou krytinou. Tak sa už pokrývali aj hospodárske staviská. Pôvodné domy boli pravdepodobne jedno- dielne. Neskôr boli rozšírené na dvoj až trojdielne. Toto trojdielne zloženie sa skladalo z izby, tzv. pikletu a komory. Piklet sa postupom času premenil na kuchyňu a z izby sa sem dostal šporák a pec. Do pikleta viedol vchod z dvora. Z neho sa prechádzalo do izby a komory. Tá, keď sa rodina zväčší, sa mení na pobočnú izbu, v ktorej bývajú rodičia, prípadne novomanželia. Na os domu sú pripojené maštale pre kone a dobytok. Kolmo na os domu je postavená stodola. Slúži na uskladnenie obilia a slamy. Prístavbami k rodičovským domom vznikali dvojdomy a trojdomy.

     Podlahy obytné miestnosti nemali. Dlážka bola tvorená ubitou zemou a vymazaná hlinou. Novšie stavby dostali drevenú dlážku, tzv. dýle. Strop sa skladá z tzv. hredov, na ktoré sú cez seba položené dosky.

     Ohnisko v piklete bývalo v protiľahlom pravom rohu vstupných dverí. Volalo sa  prípecok. Každú sobotu sa bielilo a sadze vymietali. Kontrolovalo to obecné predstavenstvo. Tí, ktorí tak neurobili, boli pokutovaní jednou zlatkou. Ľavá strana prípecku sa používala na vyváranie šatstva a pravá na varenie pokrmov. Hrniec sa dal na trojnožku. Pod neho sa kládol oheň. Dym sa odvádzal nad stavaným komínom v podobe lievika. Unikal voľne na pôjd. Cez strechu komíny nikde netrčali. Tým vznikla prirodzená údiareň.

     Hrnce boli hlinené, železné a veľmi objemné. Za prípeckom v ľavom rohu stálo tiež ohnisko. Skladalo sa z „bubna“ /rúra na pečenie/, šporáka a pece na pečenie chleba. Pec bola taká veľká, že sa v nej upieklo odrazu až 12 chlebov. Osvetľovacím prostriedkom bol oheň. Vznietil sa trením drievok, prípadne ocielkou, kremeňom a hubkou. Okrem toho osvetlenie zabezpečovala fakľa. Tá sa vyrábala zo suchých brezových triesok. Dala sa do rozštepu a svietila pod komínom. Zovňajšok domu bol jednoduchý. Múry sú obielené vápnom. Bielili ich ženy dva razy do roka súčasne z bielením z vnútra.

 

     Obyvateľstvo  pokrvne bolo čiastočne zmiešané s   Nemcami, ktorí sa za Arpádovcov ako baníci a po tatárskom vpáde ako osadníci usadili na Slovensku. Z tých  čias sú zachované niektoré nemecké mená rodín i názvy honov. Ľudí podľa vzrastu možno charakterizovať ako pomerne vysokých, podľa vlasov svetlovlasých /asi 85 %/ a modrookých /asi 85 %/. Táto štatistika pochádza z obdobia okolo roku 1930. Chlapi si zriedka strihali vlasy.  Obyčajne si ich zahladili na bok. Starí chlapi si ich nechali až na plecia a niektorí nosili vrkoče.

     V našom kraji niet jednotného kroja. Z toho dôvodu bolo na trhu možné podľa kroja určiť, z ktorých dedín ľudia prišli. Oblečenie u mužov pozostávalo z nasledujúcich častí:   

     Košele boli šité z domáceho plátna. Mali obrubec na šiji vyzdobený rôznymi ornamentami. Ten sa zviazal  šnúrkou. Rukávy boli široké a tiež ozdobené ornamentami. Na krku sa nosila šatka, ktorá bola vpredu previazaná. Spodné nohavice /gaše/ boli zhotovené tiež z domáceho plátna. Boli široké so strapcami na spodku. Viazali sa šnúrkou. Z ovčej vlny natkali ženy látku, z ktorej chlapi ušili chološne. Hornú časť chološní na stehnách zdobili ozdoby. Kožušky boli taktiež vyhotovené doma. Mali zdobený chrbát a boky. Široké opasky nosili len veľkí gazdovia. Ostatní mali len obyčajný remeň a na ňom na remienku pripevnený nožík. Kabanica sa pod krkom zopínala retiazkou alebo remienkom. Dole na krídle mal vyšité majiteľ meno. Nosievali ju v lete. Do tzv. surovice sa odievali v zime. Tá vyzerala ako kabanica, ale siahala až pod kolená. Kožuchy mávali len zámožní. Hlavu chránil širák. Bol taký široký, že obrubou obrátený dole chránil za dažďa i plecia. Starci si hlavu prikrývali baranicou. Ako obuv slúžili krpce, bohatším čižmy. Ruky proti zime ochraňovali rukavicami z vlneného súkna. Tvorili jeden celok a len palec bol osobitne. Pestré zápästky darovali mládencom spolu s pierkom dievčatá. Na jarmoky a na dlhšie cesty nosili chlapi so sebou zasekanú palicu a koženú tašku.

 

Oblečenie u žien pozostávalo z týchto častí:

     U dievčat z vrkoča visela široká kvetmi ozdobená stuha. Ponad čelo sa dvakrát ovíjala tzv. báršenka. Jej konce boli zviazané na spodku tyla. Spodný odev pozostával z oplecka, ktoré bolo šité z  plátna. Rukávy malo široké, stiahnuté nad lakťom. Výkroj pod hrdlom siahal hlboko, driek padal niže pása a spodník /pendel/ sa priťahoval k drieku a siahal niže kolien. Šatka /hantúška/ chránila hlavu. Viazala sa pod bradou a u mladších na tyle. Dievčatá obyčajne chodili prostovlasé. Mladá nevesta išla na sobáš v párte /vo venci/ upletenej z  prírodných a umelých kvetov. V nich boli zamiešané voskové a sklenené figúrky. Vzadu bola husto popretkávaná pantlíkmi s rozmarínom. Čepiec v tmavých farbách nosili aj staršie ženy. Po oboch stranách im z neho viseli až na tvár čipky. Hantúšok na hrdlo mal strapce. Dával sa na šiju a zviazal sa v drieku na chrbte, keď skrížený prešiel cez prsia. Kamizol u dievčat bol zo svetlejšej látky než u žien. Prednú časť zdobili pántliky a gombíky. Kamža sa skladala zo šiestich polí. Na nich boli rôzne kvety. Spodok kamže bol ozdobený prišitými stužkami. V zime sa nosili sukne. Zástera /rúbok/ bol farbený na svetlo alebo tmavo. Čierny kabát nosili staršie ženy. Siahal niže drieku a vpredu bol zdobený. Zámožnejšie ženy nosili kožúšky a kožuchy. Obuv sa  v lete nenosila. V zime sa natiahli čižmy alebo vlnené kapce. Vreckovky  / hantúšošky / sa brali len vo sviatok a nosili sa v rukách.

     Toto bol stručný opis dobového odevu, ktorý tvoril oblečenie v minulých storočiach. Ten samozrejme prešiel  vývojom a dnes ho už môžeme vidieť len v múzeách alebo čiastočne pri vystúpeniach ľudových súborov.

      Stravovanie bolo veľmi jednoduché. Pozostávalo hlavne z  múčnych, strukových a zemiakových jedál. V nedeľu a vo sviatok sa varila mäsová polievka. Raňajky pozostávali z bryndzových halušiek, šíru /bryndzová polievka/, mliekovej polievky s cestom. Obed zvykol byť  len z jedného jedla a to výlučne z polievky. Rozšírené sú polievky ako napr.: fazuľová, krúpová, hrachová, ryžová, mäsová, kysel, haluškovica, demikát, ovocná, kapustová s mäsom, a jucha /kapustová polievka so sušenými hubami a v nej bravčové mäso/. Posledná sa jedla výlučne len pri zabíjačke a na Štedrý deň. Na večeru sa jedávalo, čo sa zvýšilo od obeda. Mimo toho najčastejšie zemiaková polievka a lokše. Pri poľných prácach sa jedla ráno o piatej hodine slanina, chlieb a bryndza. To isté sa jedlo o desiatej hodine a o štvrtej popoludní. Nechýbala pri tom pálenka. Pri zabíjačke sa narobia hurky, klobásy a papriková slanina. Nápoje sa pili z črpákov a hlinených hrnčekov. Ostatné jedlá sa jedli spoločne z misy drevenými lyžicami.

     Chlieb zaujímal v stravovaní osobitné miesto a vážnosť. Za dobrú múku sa pokladala len múka spod mlynského kameňa. Múku vyrobenú v mlyne so železnými valcami ženy nechceli a pokladali ju za zdroj žalúdočných problémov. Chlieb sa piekol zo žitnej múky. Na jedno pečenie sa upieklo osem až deväť približne štyri a pol kilových chlebov. Pred sádzaním  sa piekli predplameníky. Pripálená kôrka sa dávala jesť deťom s poučením, že budú z nej červené. Pri načatí chleba tento prežehnali. Ak niekomu vypadol chlieb z ruky, tak sa hovorilo, že si ho nezaslúžil. Na Štedrý večer musel byť na stole celý chlieb. Bolo to vraj preto, aby nechýbal po celý rok. Hostia boli takisto ponúknutí chlebom a soľou. Kúpenému statku sa pri vstupe do dvora takisto dával chlieb. Vzťah k chlebu vidieť i z ľudových porekadiel, ktoré pre ilustráciu uvediem v našom nárečí:

„ Kto si nevia chleba zarobit, nevia si ho ani ukrojit.“

„ Kto má chleba pri sebe, tot od hladu nezhyne.“

„ Kto seje, tot veje, tot aj chleba má.“

„ Chleba je najlepší prídel.“

„ Lašnymu se vše o chlebe snívá.“

„ Idú svatove šez hvaru, nemajú chleba ani kvaru.“

     Sluhovia a slúžky nastupujú do služby na Nový rok. Okolo roku 1900 nájom sluhu bol: dvakrát bielizeň, šaty, obuv /koľko zoderie/ a tridsať zlatých. Slúžka dostala to isté, ale v peniazoch len 10 zlatých. Po Vianociach mali všetci voľno, aby si mohli zaobstarať iné miesto, keď nechceli zotrvať na doterajšom. Ľudia boli pracovití, úctiví k rodičom, krstným rodičom, starým ľuďom i predstaveným. Pracovitosťou dosiahli slušné majetky a darilo sa im v celku dobre.

     Okolo roku 1880 však krčmár /Žid/  zamoril dedinu alkoholom tak, že ľudia mali dlžobu na dlžobe a najväčší gazdovia vyšli na mizinu. Bol to tak silný otras, že utrpelo hospodárenie v celej dedine. Žid sa stal v obci najmajetnejším človekom. Jeho potomkovia vyštudovali na lekárnikov, právnikov, lekárov atď. Alkoholický „mor“ bol ukončený až po roku 1918, keď Židia (rodina Dautsch) sami odišli z dediny. Majetky nadobudnuté z dlžôb obyvateľstva predali Židia po vzniku ČSR za 320 000 Kč. Kupujúci však vyplatil len 240 000 Kč. Zbytok nevládal vyrovnať, lebo peniaze boli čím ďalej tým hodnotnejšie. K dlžobe pribudli rôzne poplatky, takže vzrástla na 120 000 Kč. Kvôli tomuto dlhu si Židia vynútili licitáciu majetku. A tak dlžník, navrátilec z  Ameriky, prišiel o všetky zarobené peniaze a k tomu aj o celý majetok. Po tomto čine rodina navždy opustila dedinu. Sprevádzali ich slzy miešané s kliatbou. Obec s ťažkosťami vymohla od nich daň z prírastku nemovitostí 15 000 Kč. Za tieto peniaze bola vybudovaná cesta na železničnú zástavku, ktorá dovtedy viedla jarkom, kadiaľ tečie potôčik z  Magury.  

     Hlboko v pamäti ľudí boli vryté i bývalé voľby do zákonodarných zborov. Vtedy sa na účet kandidáta jedlo, a ešte viac pilo. Korteši chodievali a voličov si získavali bohatým častovaním. Tejto príležitosti využíval ako volič, tak i kandidát. Obyčajne zvíťazil ten, kto vynaložil väčšie prostriedky na získanie priaznivcov. Získaný hlasovací materiál bol dopravovaný do volebnej miestnosti fígľami i násilím. O týchto udalostiach kolovali taktiež mnohé príbehy. Ľudia, keďže boli chudobní, nevynechali príležitosť trocha si prilepšiť. Rozprával sa príbeh, keď sa stretol korteš s voličom. Pýtal sa ho, či pôjde voliť. Ten mu odpovedal, že by i šiel, ale má roztrhané čižmy a bosý voliť nepôjde. Korteš vytiahol 5 zlatých, prikázal mu kúpiť nové čižmy, ale hlavne voliť tú správnu stranu. Šibal sa zasmial veľkému obnosu, lebo k nemu prišiel tak ľahko i keď nové čižmy viseli v komore.   

     Obec spravoval volený výbor. Mal 12 členov a z nich 11 volila obec. Dvanásty bol tzv. virilista, najzámožnejší občan na základe svojho sociálneho postavenia. Užšie predstavenstvo sa skladalo z  richtára, vicerichtára, senátora a kapitána.

     Richtára navrhoval notár a bol zvolený na zhromaždení za prítomnosti hlavného slúžneho. Pri prevzatí úradu dostal pokladňu, poľnú mapu, poľnú knihu, retiazku na vymeriavanie pozemkov, kosibu a kladku s kľúčom. Ťažšie priestupky trestal tak, že previnilca pripútal ku klade pri obecnom dome, prípadne zavrel do pivnice. Za vykonávanie úradu dostával  40 zlatých. Známe sú mená richtárov, ktorí spravovali obec v dávnej minulosti: Mathias Palička – 1794, Martin Genšanský – 1795, Andreas Suchan – 1796, Matias Palička – 1797, Andreas Gemeri – 1798. U ďalších richtárov, žiaľ, nepoznáme roky ich pôsobenia v richtárskej funkcii a tak uvádzam aspoň ich mená v poradí, ako sú poznamenané v našej pamätnej knihe:

Ján Palička

Ondrej Nigríni

Ján Lipták

Ondrej Palička od Palka

Ondrej Gál

Matej Feleský

Ján Dančo

Ondrej Gemeri

Ján Benedikty

Ondrej Feleský starší

Ondrej Bendiš

Ondrej Gemeri Migríni

Ondrej Švický od Krajčíre

Ján Levrinc od Kováča

Martin Galo od Paličkov

Ondrej Gemeri od Ševcov

Mikuláš Hencel

 

     Vicerichtár pomáhal richtárovi vykonávať povinnosti a udržiavať poriadok. Za neprítomnosti richtára ho zastupoval. Dostával za to odmenu 20 zlatých.

     Senátorom bol najstarší  člen obecného výboru. Dozeral na hospodárenie obce. Odmenou mu bolo taktiež 20 zlatých.

     Kapitán dozeral na poriadok v dedine a poli.

     Polgárom menovali obecného sluhu. Vykonával rozkazy predstavených. Keď sa niekto na rozkaz richtára nedostavil do richtárskeho domu, zaniesol dotyčnému kľúč od kladky. To znamenalo pokutu 4 grajciare. Oznámenia vydané richtárom sa dávali na vedomie tak, že sa papier vložil do „kosiby“ vyrobenej z brezového prútia. Tak ho polgár roznášal z domu do domu. Bubon sa používal k vyhláškam od roku 1884.

     Obecný tútor sa staral o siroty. Toto postavenie zastával obyčajne učiteľ.

     Obecný výbor sa schádzal príležitostne. Predsedal notár, ktorý bol obecným zamestnancom. Volili ho obce. Pôvodným sídlom notariátu bola Ochtiná. Ztadiaľ prešlo do Rochoviec. Tu bolo do roku 1890, kedy prešlo do Slavošoviec. Obvod notariátu tvorili  obce Štítnickej doliny. V časoch, keď bol u nás notariát, bol notárom notár menom Pazár. Za ním v Slavošovciach do roku 1918 Robert Maliňák, po ňom Arnošt Hilič, Ján Biroň a Arthur Oberhauser.

     Okrem menovaných funkcií bolo v obci ešte mnoho, pre normálny chod obce dôležitých a všeobecne vážených ľudí. Bol to napríklad  tzv. „volärsky richtár“. Súdil a trestal hlavne poľné priestupky, zvlášť čo sa týka  pastvy. Trestal údermi na zadok. Bil lopatkou, ktorá mala retiazky okolo okraja. Stalo sa, že syn súdil otca, prípadne matku. Zachovalo sa to i v porekadle: „Cti otca matku, s lopatkou po zadku.“

     Poľní hájnici obhajovali pole od krádeží a vypásania.

     Hlásnik odbíjal na veži hodiny. Bolo to vždy o deviatej hodine večer a tretej hodine nad ránom. Medzitým trúbil každú hodinu na trúbe z  volského rohu, pričom spieval nábožnú pieseň podľa vlastnej voľby.

     Cez noc strážili pokoj a poriadok v obci chlapi z dvoch domov. Z jedného do polnoci a z druhého po polnoci. Poradie určovala ráno doručovaná píšťalka.

     Pri vzniku Československej republiky bolo zavedené všeobecné, tajné volebné právo. Nový spôsob volieb rozvíril inak pokojnú hladinu dediny. Vzniklo mnoho politických strán, ktoré sa navzájom osočovali. V prvých voľbách zvíťazila Československá sociálno-demokratická robotnícka strana dvojtretinovou väčšinou.

     V dedine bolo niekoľko pastierov. Boli to pastieri kravskí, býčí, teľací a svinskí. Husi pásol husiar, obyčajne chlapec za stravu a peniaze.

     Veľmi dôležitou oblasťou hospodárenia v živote starých obyvateľov našej, ako i okolitých horských obcí, bol chov oviec. Boli združení v  tzv. „Salašnom spoločenstve“. Bolo to združenie drobných majiteľov oviec. Muselo mať najmenej 250 dojných oviec, aby sa mohol vytvoriť košiar s troma valachmi a dvoma honelníkmi. Trvalo minimálne 25 týždňov, lebo toľko trvá dojivosť oviec. Salaš nemal stanovy, ale riadil sa podľa starých zvykov a obyčajov. Mal dvoch funkcionárov, staršieho a mladšieho salašníka, ktorí sú zvolení na jednu sezónu.

     V lete bol ľud prácou značne zaťažený.  Ťažká úloha pripadala ženám. Vo dne pracovali na poli, starali sa pritom o stravovanie rodiny a dozerali na deti. Malé deti brali so sebou na prácu do poľa. Z troch kolíkov sa postavila trojnožka, na ňu sa priviazala plachta a do nej sa dávali malé deti. Spracovanie ľanu a konope ich zamestnávalo celú zimu. K tomu ešte vyšívali a chodili na priadky. Tieto mali svoje pravidlá. Dievčatá nemohli chodiť na priadky samé. Dievča, ktoré malo matku, chodilo na priadky s ňou, ktoré nemalo, tak s gazdinou. Pri týchto posedeniach za dlhých večerov sa rozprávalo mnoho príbehov, ktoré sa takto zachovávali z generácie na generáciu. Za všetky spomeniem aspoň jeden, ktorý rozprával Ondrej Sirkovský v našom nárečí:

     „V panskej hore na Cudeniskách pásol v noci chlap kone. Vo tme priblížilo se treťa zviare. Bul to medvet. Dal se na kona. Chlap zahuckal na neho psíka. Psík brechal. Kcel medveda uchytyt za zadok. Medvet vyskošil na kona. Chlap bul smelý a buchnul medvedovi na páter kyjakom. Medvet se šmaril za psom. Pes skoknul ku gazdovi, aby se zachránil. Gazda už dost nastrašený kcel si život zachránit. Vyšmaril se medvedovi na chrbet mesto svojho kona. Medvet nalekaný bars skoro utekal. Mohol chlapa da na tri kilometre. V behu mu otrhal z čižmoch podošvi s obcesami. Chlap z medveda spadol na šistine pri järku. Medvet ho dal do järku. Zametal ho chvojím. Pes medveda vše lapal za zadok. Medvet se nahneval a pustil se za psom. Pes utekal nazád, tam do lesa, kde se pásli kone. Mezi tým chlap se zdvihnúl z järku. Utekal domov v rukoch zatvorených s medvedecov srstou a v čižmoch bez podošvoch. Chlap pomýlený ostal na rozum za celý jeho život.“

     Takýchto a podobných príbehov sa tradovalo mnoho a rozprávači nimi spestrovali dlhé zimné večery, keď sa ľudia schádzali pri priadkach, alebo iných príležitostiach.    

       Ľud v minulosti pravdepodobne robotoval panstvu Muránskeho, Krásnohorského a Štítnického zámku. Zo Štítnika každý deň dochádzal hajdúch /dráb/. Zaklopal na dvere, alebo okno a zavolal: „Najtro na panskia.“ Bolo niekoľko dvorov, z ktorých nechodili na robotu. Tie dvory boli opatrené vysokými bránami a bývali v nich najzámožnejší sedliaci v dedine. Ostatní obyvatelia mali povinnosť robotovať. Volali sa „želere“ /želiari/. Medzi najstaršie rody v Rochovciach patrili určite nasledovné: Gemeri, Varga, Suchan, Polomský, Adámi, Feleský, Tešlír, Palička, Kubín, Martíny /zakladateľ papierne/, Hencel, Jánošík, Migríny, Kander, Midrik, Levrinc. Nie sú to samozrejme všetky, ale len najčastejšie sa opakujúce v rôznych súvislostiach. Niektoré sa v obci zachovali podnes, niektoré sa vyskytujú v okolitých obciach a niektoré už ani tam. Rieka času tak nenávratne odplavila do zabudnutia niekedy silné a významné rody, udalosti,  ich životné príbehy a osudy.

     Pôda bola  sústredená u niekoľkých majiteľov, ktorí boli hospodársky sebestační. Menší roľníci, domkári, keď ešte nebolo železnice, sa zaoberali furmankou. Pochodili celé územie bývalého Uhorska. Na „dolniaky“ viezli priemyselný tovar a odtiaľ dovážali poživeň. Vyššia poloha chotára a malá výnosnosť pôdy boli dôvodom, že väčšia časť obyvateľstva pracovala v priemysle, baniach a taktiež takmer v každom dome bývali remeselníci. Boli to napríklad obuvníci, kováči, stolári, garbiari, krajčíri, kožiari, zámočníci, tesári, murári, mlynári, mäsiari… Rochovčania boli však i chýrni ovocinári. Okolo roku 1900 odpredaj ovocia priniesol zo všetkých plodín  do obce najviac peňazí.

     Veľmi ťažkým a nespravodlivým obdobím pre našich dedinčanov bola I. svetová vojna. Ľudia s nevôľou rukovali k vojsku. Pozoruhodné bolo, že naša obec, ktorá bola najmenšia v notariáte, musela dať k vojsku až 65 vojakov. Bolo to zapríčinené tým, že zámožnejší podplatili notára, kvôli oslobodeniu z  vojenčiny. Namiesto nich bol dopĺňaný potrebný počet vojakov z našej obce. Vo vojne padlo mnoho mladých mužov. Mnohí sa tiež dostali do zajatia a domov sa vrátili neskoro po roku 1918. Mnohokrát sa kvôli tomu odohrali i rodinné tragédie, keď manželka si našla nového partnera vo vedomí, že jej skutočný manžel padol. Vrátili sa i zajatci z talianskeho zajatia. Boli to Ondrej Kováč, Ondrej Kristof a Ján Varga – Klenovšän. Tí videli Štefánika počas pobytu v Taliansku. Vojaci väčšinou priniesli so sebou zbrane. Používali ich na pytliačenie. To sa prejavilo i na značnom úbytku zveriny. Niektorí časom tieto odovzdali, niektoré zhabali žandári, ale niektoré, dobre poukrývané, sa používali ďalej. 

      Z kostolnej veže boli zobraté zvony i medená strecha, ktorá bola nahradená pozinkovaným plechom. Bolo rekvirované obilie, zemiaky, medené predmety a všeličo iné. Narobilo to mnoho zlej krvi a dalo podnet mnohým hádkam. Bol veľmi citeľný nedostatok potravín. Prídel múky bol 32 Dkg na osobu a mesiac. Chudobní ľudia namiesto masti pražili na petržlene. Za potravinami sa putovalo ďaleko na juh. Ľudia sužovaní hladom tieto mnohonásobne preplácali. Neraz sa stalo, že pri návrate domov im tieto zhabali žandári. To málo potravín, čo prišlo do obce, bolo rozdeľované pod učiteľovým dozorom. Nebolo to ale spravodlivé. Najprv sa zásobili predstavení, obchodník, ich priaznivci a zbytok sa rozdelil. Táto nespravodlivosť sa zachovala hlboko v pamäti ľudí a vyvrcholilo to po vojne takmer vyhnaním miestneho učiteľa Petra Lukáča, ako je to spomenuté v inej časti. Tabak sa nahradzoval rôznym lístím. Nedostatkom potravín trpeli najmä deti.

     Po vojakoch živých, či mŕtvych boli udeľované podpory. To sa ale tiež nedialo spravodlivo a znova záležalo na priazni, či nepriazni notára. Nočná stráž sa konala ako obvykle každú noc. Stráž poskytovala obec i na stráženie telegrafného a telefónneho vedenia pozdĺž železničnej trate.

     V prvej svetovej vojne padli títo obyvatelia obce: Ondrej Suchan, Ondrej Emerici, Ondrej Feleský, Arnošt Schvarc, Pavel Šestina, Ondrej Ďurman, Ján Galko, Ondrej Palička, Ján Palička, Jozef Benedikty, Ján Kováč, Ján Gemeri, Ján Šmiak, Ondrej Levrinc, Ján Lipták, Ján Hajes, Ján Šmíd, Ondrej Polomský, Ondrej Sklenár a Ladislav Boldi.

     Pohľad do histórie by určite nebol  úplný, keby sme nespomenuli aspoň niektoré zvyky a povery. Tie v značnej miere ovplyvňovali život všetkých ľudí, či už bohatých, alebo chudobných. Dedili sa z generácie na generáciu a niektoré sú súčasťou nášho života dodnes.

     Začiatok roka znamenal zároveň začiatok pestrých zvykov. Deti na nový rok po domoch vinšujú:

    „Vinšujem vám rok nový

    za makovia podkovy.

    Ak podkovy dostanem,

    vinšovat ja prestanem.“

Dostávajú peniaze a koláče. Chlapi vinšujú „Šteslivý nový rok.“ Ponúkajú ich väčšinou alkoholom. Vraj nešťastný je ten dom, kde je prvým hosťom na začiatku roka žena.

     Okolo troch kráľov chodí koledovať katolícky farár s kantorom po svojich farníkoch, ktorí o to požiadali. Na dvere vysväteného domu napísali kriedou  G. M. B. /Gašpar, Melichar, Baltazár/.

     Na Hromnice chodia katolíci do Štítnika. Tam si dávajú posvätiť  sviece, ktoré zažnú pri nasledujúcich Hromniciach, aby chránili príbytok od blesku.  

     Fašiangy boli obdobím veselým, plným bujarých zábav. Traduje sa, že o nich aj Cigán vravel: „Na Krašún z kostela do kostela, ale na tia slávnia Fašengy z krčmy do krčmy.“ Na Fašiangy totiž Cigáni až po Krivú stredu v kuse, až na malé prestávky hrali. Hralo sa  a zabávalo. V utorok chodili mládenci „hajnálom“ . Obliekli kečku – snopok do ženských šiat, sami sa prestrojili, posadali s muzikantmi na voz a za sprevádzania hudby spievali po dedine. Dievčatá vystrojili klobúky svojich šuhajov stuhami. Šuhaji vzali so sebou železný ražeň a s hudbou ponavštevovali domy, v ktorých boli dievčatá. Vojdúc do domu ražeň zapichli do hrady a v kolese sa okolo neho krútiac spievali:

„A tam hore na komore

sedí kacúr na slanine.

Chodte si ho odohnat

a mne falat odrezat.

Mali by ste se porezat,

volímo si mi odrezat.

Ere, ere, ako dvere,

om, om, ako dom.

     Gazda vyšiel na pôjd, kde sa dymila slanina, alebo do komory, odrezal kúsok a nastokol na ražeň. Gazdiná doniesla vajcia a tiež ich obdarila. Muzika zahrala do skoku a mládenci vykrútili gazdinú, jej dcéru a prizerajúce sa dievčatá. Po tanci usadila domáca tanečníkov za stôl, ponúkla ich jedením /nesmeli chýbať pražené buchty/ a hriatym. Tak pokračovali, kým nepochodili všetky domy, kde boli dievčatá. Veľká hanba by bola, keby boli taký dom vynechali. Z vajec si dali napiecť pampúchy, alebo praženicu, slaninou omastili halušky. Veselo sa hostili a ešte viac popíjali. Fašiangové radovánky boli ukončené na Popelec.

     Veľmi dôležitým krokom v živote každého človeka, ako už v minulosti tak i v súčasnosti, bol akiste manželský zväzok. S tým sa samozrejme spájalo mnoho zvykov, povier a bolo naspievaných veľa ľudových piesní. Z nich sa už máloktoré zachovali dodnes, i keď niekedy sa bez nich nezaobišli žiadne vohľady, svadobné slávnosti i rozlúčky so slobodou. Za zmienku stoja určite tie, ktoré sa zachovali ústnym podaním a sú zaznamenané i v Pamätnej knihe obce Rochovce.

     Väčšina svadieb sa odohrávala cez fašiangy. Chlapec začal spočiatku chodiť za dievčaťom na „fräj“. Keď dievča súhlasilo, že sa vydá, išlo sa „na vohledy“, ak nesúhlasilo, tak dostal „košär“. Na vohľady sa išlo večer. Zúčastnili sa ich mládenec, jeho „mater“„bašík“. O príchode domáci vedeli. Bašík, vodca „vohlešov“, takto požiadal o jej ruku: „Pošúli zmo, že máte peknú zahradku a v tej zahradke jedon pekný kviatok. Ši by ste nedovolili nám tot kviatok odtrhnút?“

Domáci obyčajne dovolili a uctili si poslov. Nato o niekoľko dní zo strany dievčaťa posolstvo pozostávajúce z dvoch žien /kmotra, blízka príbuzná/, prišli do domu mládenca    „pripovedat“. Staršia zo žien sa pri vstupe takto prihovorila: „Pri narodzení  Krista Spasitele sprevádzala múdrcoch jasná hvezda. I nás privedla do vášho poctiviaho domu. Mudrci išli so zlatom, kadidlom a myrou. My prichodímo so zelenó ratolestó. Vy ste hledali zahradu v ktorej páchnúce ruže kvitnú. Našli ste jednu ružišku, tak vám ju dovolujemo otrhnút. Tú ružu ale aby ste tak opatrovali, ak bula  opatrovaná v zahradníkovej zahrade, lebo ak ju budete opatrovat, tak vám bude užitok prinášet, ak duchovne, tak telesne.“

Domáci pohostili poslov. Dohodli termín svadby. V sobotu večer pred svadbou mládenec poslal prsteň neveste. Pri odovzdávaní boli prítomní najbližší príbuzní. Prsteň odovzdal „starejší“. Domáci ich ponúkli  jedlom a pitím.

     V pondelok pred svadbou rovesníci išli k mladému na „kohúta“, rovesnice k mladej. Pod oknom večer spievali mládenci kamarátovi a dievčatá mladuche. Pri poslednej piesni mladucha vyšla von. S plačom sa pobozkala s kamarátkami a zavolala ich dnu. Dala im koláče a liter pálenky. Tú dievčatá prepustili mládencom, ktorí sem medzitým došli. Po krátkom tanci sa rozišli.

     Toľko o krásnych svadobných zvykoch, ktoré  už žiaľ upadli do zabudnutia a s pribúdajúcim časom si ich už môžeme pripomenúť už len vďaka zachovalým ústnym a písomným podaniam. 

     V živote nášho obyvateľstva zanechala hlbokú a bolestnú stopu ďalšia vojna. Hitlerovské Nemecko pri svojej expanzii  nevynechalo ani naše Slovensko. Nemalo by zmysel na tomto mieste hodnotiť  známe historické fakty. Jednak je ich interpretácia s odstupom času rôzna a jednak túto tému spracúvajú mnohé odborné publikácie. Skôr je pre nás zaujímavé, ako tieto udalosti ovplyvňovali život našich ľudí a ako sa museli s touto udalosťou vysporiadať.           

     Ešte pred vypuknutím vojny, tušiac ťažké časy, ľudia skúpili z obchodov všetko potrebné i nepotrebné. Skupovali všetko, a tak obchody ostali takmer prázdne.

Po konferencii vo Viedni  dňa 2. novembra 1938 muselo Slovensko odstúpiť svoje najúrodnejšie južné kraje. Veľká časť Slovenska pripadla Maďarsku. Bola vytvorená takzvaná „krvavá hranica“. V našom najbližšom  okolí to boli Plešivec a Rožňava s okolím. Slovenská Jelšava so slovenským okolím tiež pripadla Maďarsku. Za  Magurou  a  Hrádkom vznikla štátna hranica.  Rochovce sa stali pohraničnou  obcou.  Keď maďarské vojsko 4. novembra 1938 obsadilo prisúdené kraje, u nás skoro až po Štítnik, odrezali nám takmer všetky železničné a cestné spoje, takže obyvateľstvo celej doliny ostalo bez spojenia s  vnútrozemím, bez nákupných možností, odkázané samé na seba. Prišla zima a zásoby boli skoro vyčerpané, zásobovanie znemožňované. Vieru v lepšie časy podporila i započatá výstavba cesty  Roštár – Henckovce. Následkom ťažkostí so zásobovaním Slavošovská papiereň zastavila 30. októbra 1938 až do 31. decembra 1938 prácu. Z toho dôvodu ostali naši obyvatelia tam zamestnaní bez práce a zárobku.

     Jediná schodná cesta, ktorá bola schopná zabezpečiť spojenie s okolitým svetom, bola štátna cesta v údolí Štítnického potoka. Miestami je vo veľmi zlom stave. Most v našej obci mohol kedykoľvek padnúť do potoka. Ale aj táto cesta bola medzi Štítnikom a Kunovou Teplicou preťatá hranicou. Na ňu naväzujúca cesta smerom na Jelšavu nám patrila tiež len po Gočaltovo. Obe cesty mali preto pre nás len lokálny význam. Na revúcku dolinu sa dalo dostať len s obtiažami horskými cestičkami. Na slanskú dolinu bolo možné sa dostať buď peážnym vlakom, alebo novovybudovanou cestou Roštár – Henckovce. Peážny vlak umožňoval na základe medzivládnej dohody našim ľuďom cez štátnu hranicu cestovať bez pasovej kontroly a dostať sa do slanskej doliny. Cestujúci cez zatvorené okná videli prekrstené názvy staníc. Od Kunovej Teplice až po Nadabulú sprevádzali vlak maďarskí žandári. Spolu s novovybudovanou cestou Roštár –Henckovce /1939 – 1940/ bola nášmu kraju daná aspoň nejaká možnosť spojenia s okolitým svetom.

     Koncom roku 1941 už bolo naplno cítiť ťarchu vojny v bežnom živote. Začína sa obchodovať za čierne ceny. Úradne stanovené ceny sa pri nedostatočnej kontrole obchádzajú. Množstvo vymláteného obilia kontrolovali takzvaní mlátiaci komisári, ktorí mali za úlohu zapisovať presné množstvá namláteného obilia. Tí sa však dali od roľníkov podplatiť a takto si vytvárali zásoby obilia pre čierny trh. V tomto roku bol postavený i nový drevený most na štátnej ceste. Piaty rok svetovej vojny začínala bieda doliehať na ľudí čím ďalej tým viac. Zásoby sa stále stenčujú a ich dopĺňanie je sťažované drahotou a nedostatkom. Najciteľnejší je nedostatok obuvi a šatstva. Na obuv je zavedený lístkový systém. Každá osoba má nárok na dva páry obuvi a jeden pár kožených podrážok do roka. Predaj šatstva je voľný, ale veľmi drahý.

     Napriek všetkým týmto ťažkostiam, bol rok 1941 v našej obci prelomovým. V októbri sa prehnala cez obec veľká víchrica, ktorá narobila škody na ihličnatom lesnom poraste v  Hrádkovej spoločnosti. Najväčšie škody boli na honoch Magura a Štyri chotáre. Ihličnatý smrekový porast bol už v mýtnom veku a kalamita zničila asi 3.500 m2 lesnej plochy.  Guľatinu odkúpil Ján Tomašek, drevoobchodník z Banskej Bystrice. Zvoz dreva na železničnú stanicu prevádzali tunajší maloroľníci. Na návrh niektorých občanov, rozhodla sa Obecná rada na čele s vládnym komisárom Ondrejom Mrázom ml. elektrifikovať obec za hodnotu odpredaného dreva. Toto rozhodnutie ale narazilo na značný odpor zo strany niektorých väčších účastinárov lesnej Hrádkovej spoločnosti. Napriek týmto prekážkam sa však elektrifikácia uskutočnila. Bol to veľký pokrok, nakoľko okolité obce už boli elektrifikované. Prípojky do domov a elektroinštalácie budov prevádzala firma Žabka a spol. z Brezna. Dňa 24. októbra 1942 v deň Hostiny boli slávnostne  zapálené elektrické svietidlá v celej obci, z čoho mali všetci občania veľkú radosť. V týchto dňoch prestali horieť v domoch petrolejové lampy , skončilo ručné pílenie dreva a ručné rezanie sečky. Všetko toto sa už stalo len súčasťou histórie.

     S potravinami  to bolo tiež komplikované. Obyvateľstvo bolo zadelené podľa vykonávanej práce do troch kategórií. Veľmi ťažko, ťažko a ľahko pracujúci ľudia. Prvá kategória dostávala 10 kg múky, druhá 7 kg a tretia 5 kg. Prídel cukru je 1 kg na osobu. Tehotné ženy dostávali o pol kg cukru navyše. Takzvaný koloniálny tovar ako káva, kakao, čaj, citróny a ryža úplne vymizli z obchodov a ich používanie zo starých zásob sa stalo prepychom. Premávka autami a bicyklami bola obmedzená na najnižšiu mieru, nakoľko bol nedostatok benzínu i gumy. Regulovanie zásobovania mäsom obstarávala inštitúcia zvaná Slovpol. Jedine Slovpol bol oprávnený vykupovať rožný dobytok pre jatočné účely. Chovatelia boli povinní odpredávať určené množstvá. Obchod s ošípanými bol voľný, ale každý bol povinný odovzdať Slovpolu stanovenú váhu slaniny.

     Rok 1943 sa pomaly končil, ale vojna neprestávala. Nasledujúci rok i našu obec ovplyvnilo Slovenské národné povstanie. Cez ňu sa niekoľkokrát presúvali jednotky príslušníkov dvoch divízií slovenskej armády rozprášených na východe. Každého ľudia pohostili, prípadne ubytovali. Tieto jednotky prechádzali a tiež boli prepravované úzkokoľajnou železnicou blízkym, nedávno prerazeným tunelom na železničnú stanicu do Chyžného. Zbraneschopní vojaci i nevojaci sa postupne prihlasovali k armáde, alebo partizánskym jednotkám. Viacerí držali stráž pri novom tuneli.

     Keď Nemci dobili Pusté Pole, bol náš kraj telefonicky odrezaný od ostatného slobodného územia. Z toho dôvodu bola zavedená telefónna linka cez tunel do Kopráša, slúžiaca pre vojenské i civilné účely. S postupom Nemcov  na Dobšinú pribúdalo v našej obci utečencov a potulovalo sa tu mnoho cudzích ľudí. Niektorí ľudia si kopali v lesoch zemljanky. Vojenská posádka v Štítniku bola nečinná. Pred Nemcami odtiahla bez boja cez našu obec do Čiernej Lehoty a odtiaľ na Stolicu. Odtiaľ sa jej príslušníci rozutekali do svojich domovov.

     Prvá skupina Nemcov prešla našou dedinou dňa 26. novembra. Bola to propagačná jednotka, ktorá vyzývala obyvateľstvo k poslušnosti slovenskej vláde. 4. decembra prešiel obcou oddiel, ktorý vydal rozkaz notárovi v Slavošovciach, podľa ktorého sa musí riadiť pokynmi vydanými nemeckým veliteľstvom a Okresným úradom v Dobšinej. Tento nemecký oddiel sa vrátil cez obec 7. decembra a viezol na nákladnom aute zajatcov z radov politických utečencov a partizánov.

     11. decembra prišla pracovná nemecká skupina, ktorá s pomocou zmobilizovaných ľudí vo veku 18 – 60 rokov, začala stavať medzi našou obcou a Ochtinou prekážky. Na Lašanke i v Dúbrave boli budované zákopy, ktoré sú úplne zreteľné i teraz. Front sa neustále približoval. Nemci sa chovali k ľuďom povýšenecky, ale nie hrubo. Na okrajoch obce boli vyvesené výstražné tabule s represáliami v prípade útoku na nich. Už od ranných hodín dňa 18. januára bolo počuť od Štítnika  silné výbuchy. Ľudia si mysleli, že sa rýchlo blíži front, keďže sa tieto rýchle približovali. Bola to však posledná skupina 18 Nemcov, ktorá vyhadzovala mosty na železničnej trati a ničila koľajnice. Boli zničené všetky mosty od Štítnika. Pri vyhodení mostu na stanici bol vážne poškodený Jozef Palička, ktorý býval v blízkosti. Po zničení trate nastal relatívny kľud a len v diaľke bolo počuť obvyklé detonácie. V noci z 22. na 23. januára prešla obcou posledná rota Nemcov. Odpochodovali smerom na Čiernu Lehotu a Rejdovú. Toto boli poslední Nemci v obci. Ten istý deň prešla obcou prvá motocyklová hliadka. Po preverení situácie sa vrátila smerom na Štítnik. 24. januára 1945 prešiel obcou prápor rumunskej pechoty. Nad Čiernou Lehotou došlo k prestrelke, kde padol jeden Rumun. Týmto dňom sa pokladala obec Rochovce za oslobodenú. Skončili sa útrapy najstrašnejšej vojny v dejinách ľudstva a každý dúfa, že už nikdy vojnové šialenstvo nezvíťazí nad zdravým rozumom a ľudskosťou.

     Táto posledná kapitola zakončila prehľad histórie obce Rochovce. Je to ale len nepatrný zlomok udalostí a osudov, ktoré sa podarilo zaznamenať len  vďaka  niektorým písomným dokumentom, ústnemu podaniu a neúnavnej práci kronikárov. Toto nám umožnilo aspoň veľmi povrchne nahliadnuť do života našich predkov, vžiť sa do ich myslenia a konania, vyplývajúceho z doby, v ktorej žili. Bolo by chybou myslieť si, že je to už dávno minulá história, s  ktorou už nemáme nič spoločného. Nový život vždy vzniká na mieste predchádzajúceho, a len úcta a poznanie toho, čo dokázali naši predkovia, nám umožní viesť naše kroky do budúcnosti tak, aby i náš život bol niekedy hoden pera kronikára.

     Záverom použijem slová súčastného spisovateľa, Petra Juščáka z knihy Odvlečení:

     „Čím je človek bez pamäti? Kamienkom na okraji nekonečnej prašnej cesty. Tej tajomnej cesty od jedných osudov k iným, z minulosti do budúcnosti, od jedného poznania k ďalšiemu… Ale človek  bez pamäti ostáva bez histórie, bez poznania, s mizivou budúcnosťou. Navždy ostane len kamienkom na ceste, o ktorej sa nikdy nič nedozvie, hoci je jej súčasťou.“